Diskuzní otázka týdne (Patrik): Kam vždy zmizí řeči falešných proroků?

Ahoj všem,

tentokrát možná sice trochu drsněji, ale věřím, že na tomto portálu se nekamenuje. :-)

Zdroj ZDE

Není to tak dávno, možná si ještě vzpomínáte. Léta předcházející roku 2012, obzvlášť ty poslední měsíce, nás krmili všelijakými hypotézami a teoriemi, které vycházely z "empirických" či otevřeně neempirických, resp. normálním člověkem neověřitelných zdrojů. Pak se ty "zaručené" události neudály. Zůstaly nám maximálně jen osobně prožívané vnitřní procesy někde pod tím, pokračující pochopitelně do dnes. Na ty nikdo příliš neupozorňoval a možná nás jen ty různé blbosti právě v této souvislosti měly pěkně rozptylovat. 

Kam se pak poděly ty záležitosti falešných proroků? Kde jsou 3 dny tmy v onom roce a podobné věci? Sice třeba poté takoví proroci přišli o půlku své "fanouškovské" základny, ale fungují dodnes dál, jako by se nic nestalo...v této souvislosti doznávám, že i ti, co nás upozorňovali nedávno na větší fantasknost jevů kolem komet, nyní utichávají a najdou si vždy po podobných utichnutích v blízké budoucnosti nový moment, na který se těšit a jímž případně strašit. 

Zdroj ZDE

Samozřejmě tímto nevyvracím, že se za poslední měsíce (a roky, desetiletí) dějí zvláštní věci, ale zase – trošku jinak, než nám některé zdroje vnucují. Klidně nadhazujte, jaká jména se Vám vyjevují jako první...jde mi o takové, po kterých se buď slehla zem a nebo dělají, že nic.  

Abych to shrnul: Jaký falešný prorok Vás nejvíce zklamal a proč?

P.S.: Chce to zase rozum...a zároveň i intuici. 

Patrik

Z tvorby spisovatele Vlada Bálinta: Domov (ukázka z knihy CIRCUMSPECTATE)

Začala jeseň.

Autobus sa šplhal po koberci žltnúcich listov. Nafta čpela ako v podpalubí zaoceánskej lode. Boli sme natlačení na seba a naše pachy sa miešali s vôňou lístia, ktorá prenikala cez otvorené okná. Zdalo sa mi, že odchádzam na druhý koniec sveta.

Krátka košeľa s kvetmi bola tvrdá od novoty a vo vrecku mi cingali korunáčky pre šťastie. Chvíľami sa mi dvíhal žalúdok, pretože nemám rád únavné dlhé cesty. Kedysi som na ne reagoval svojrázne a moji príbuzní sa za mňa isto hanbili. Novinami utierali obsah môjho vtáčieho žalúdka a ja som mal pocit, že všetci sa dívajú len na mňa.

Autobus sa vyšplhal na kopec. V diaľke sa črtalo akési pohorie. Serpentínami sme sa spúšťali dolu kopcom a svorne ako jedno telo sme vyvažovali starodávny autobus, ktorého každá cesta bola isto považovaná za poslednú.

Motor hučal a povedľa nás pomaly, majestátne prebehol kopec. Na chvíľu sa mi zdalo, že vidím stádo prakoní ako sa s dupotom a erdžaním ženie na samý vrchol a odtiaľ padá dolu ako Pegas, ktorý stratil krídla.

Pred kopcom stojí skupinka chlpatých bytostí s kyjakmi. Chystajú hrubé lano, trpezlivo upletené po nociach a tvária sa, že majú čosi za lubom. Na úpätí kopca, tam, kde sa kone menili na Pegasy, erdžalo niekoľko silných a bezradných žrebcov, ktorí nenašli odvahu skočiť dolu a zachrániť sa v márnom lete.

Autobus pribrzdil, podskočil a ja som sa plecom dotkol mäkkého prsníka dievčiny stojacej povedľa mňa. Všimol som si ju už pri nastúpení do autobusu a tajne som dúfal, že budeme stáť pri sebe. A teraz sa na mňa usmialo šťastie. Šofér, vďaka svojej vášni prudko brzdiť, mi nevdojak splnil želanie. A možno to nebola vášeň. Robil čo sa dalo. Ale vďaka mu za to.

Dievčina sa na mňa zahľadela. Bola staršia ako ja. Cítil som jej vôňu. Jej pohľad mnou prechádzal a mne sa spotili ruky. Tváril som sa ospravedlňujúco, no chcel som, aby autobus rovno narazil a ja by som prikryl svojím krehkým telom tú majestátnu mäkkú sochu vedľa mňa. Autobus však vytrvalo hučal a šofér sa tváril, že okrem obrovského volantu vlastní aj nás a teda je dokonalým pánom situácie. Bezpečne nás viezol ďalej.

Nad poprsím vážnej tetušky, sediacej rovno predo mnou pod oknom, prešiel tank. Zelený. Otočil som hlavu, no zástup spolucestujúcich mi prekazil výhľad. Zvláštny pohľad. Ľudia stojaci v plechovej škatuli, držiaci tyčku nad hlavami.

Vzduch bol skoro nedýchateľný. Všetci tí ľudia civeli smerom, kde som stál a nemohol som sa ubrániť pocitu, že som ich čímsi zaujal. Strop autobusu sa začal pohupovať ako list, ktorý chce šetrne spadnúť na vodu. V ušiach mi zahučalo. Takto iste hučí more. Kolená sa mi podlomili. Odpadol som.

**

Na chvíľu sa mi zazdalo, že letím tunelom. Biele bodky sa spájali v čiarky, ktoré v nekonečne začínali a kdesi za mnou v nekonečne pokračovali. Rútil som sa zákrutami. Neobľuboval som tobogány, no tentoraz sa mi to páčilo. Cítil som sa ľahký ako pierko a čudoval som sa, že už mi nie je horúco. Necítil som naftu. Ani jesenné lístie. A nespomínal som si ani na to, ako voňala tá dievčina, čo pred chvíľou stála povedľa mňa. Priestor mal tmavomodrú farbu ako atrament, ktorý som ako dieťa vylieval na papier a potom som sa cezeň díval na Slnko.

Vo chvíli som bol opäť v autobuse. Nerozumel som tomu. Ale tentoraz som to videl inak.

Bledomodrý autobus mal priesvitné steny. Vnímal som obsah tejto plechovky úplne detailne. Teraz už autobus stál. A jeho obsah, akoby sa snažil naraz vyklopiť cez úzke dvierka von. Bolo to zaujímavé. Čo sa tam asi stalo? Vo chvíli, kedy som si túto otázku položil, teda, ja som si ju vôbec nepoložil, len som si ju uvedomil, som zmenil uhol svojho prizerania a ocitol som sa priamo nad skupinkou vzrušených ľudí, ktorí pokrikovali a živo diskutovali.

Div divúci. To, čo som uvidel, mi skoro zobralo dych. To, čo mojich spolucestujúcich tak zamestnávalo, lepšie povedané, ten, ktorý sa stal stredobodom pozornosti týchto autobusoplavcov, som bol ja. Akýsi ujko ma, akoby vášnivo bozkával. Nahlas som sa rozosmial, ale svoj smiech som nezapočul. A očividne ho nepočul nikto z týchto ľudí.

Davom si kliesnil cestu velikánsky človek. Náramne sa ponášal na šoféra autobusu, ibaže teraz v rukách nedržal mohutný volant, ale lekárničku a rozrážal ňou zhluk zvedavcov.

Kruh vôkol sa trošku rozšíril, aby sa doň mohutný autobusovodič zmestil. Pani s výstrihom, až teraz som si všimol, že má namodralé vlasy, tá, ponad ktorú prešiel tank, vychmatla z rúk šoféra lekárničku a náhlivo jej obsah vysypala na trávu vedľa mňa. Díval som sa na seba a prvýkrát, odkedy som sa na seba díval do zrkadla, som si bol celkom sympatický. Pousmial som sa sám nad sebou. Práve mi začali rásť fúzy, také husacie pierka a ja, pri pohľade na seba, som k sebe pocítil neskutočnú nehu a lásku.

Všimol som si dievča, ktoré v autobuse stálo vedľa mňa. Dívalo sa na mňa, žmolilo v ruke vreckovku a zdalo sa mi, že plače. To isto kvôli mne. Zvyšok obsahu autobusu postával pri ceste, vysielal dymové signály a niekoľko odvážlivcov sa strácalo pomedzi stromy žmoliac v ruke noviny. Aká úžasná sloboda! Pocítil som tieto slová a zároveň celý priestor, ktorý sa vôkol mňa rozpínal. Nestačil som si ani uvedomiť, že chcem letieť vyššie a videl som krajinu na kilometre zôkol-vôkol. Kedysi som mal taký plán, že urobím balón, naplním ho teplým vzduchom a do koša vložím svoj drahocenný fotoaparát. Môj zámer rátal s tým, že uskutočním fotografiu z výšky a to tak, že na spúšť priviažem dlhú šnúrku. Nič z toho sa však neuskutočnilo. Balón som nedokončil.

Teraz to však bolo omnoho, omnoho krajšie. Vznášal som sa nad krajinou a v tej chvíli prestali existovať vzdialenosti, čas, gravitácia.

Opäť som sa zniesol nad dav. Ujko mi pritláčal ruky na hruď. Gestami naznačoval, že je potrebné ešte niečo urobiť. V tej chvíli vošla do kruhu kyprá dievčina, moja stará známa, kľakla si ku mne, sklonila sa nad moju hlavu a dotkla sa mojich pier. Pocítil som blaženosť.

Radostne som preletel skrz autobus, kruh vôkol mňa dymiacich ľudí a zaradoval som sa pri pohľade na kohosi, kto si v neďalekej húštine s úsmevom na tvári vyťahoval nohavice. To všetko akoby v jednej chvíli. Zazdalo sa mi, nie, bol to jasný pocit, ako sa odkiaľsi zo sveta od vedľa, ku mne začalo približovať biele svetlo. Cítil som triašku na mojom tele - netele. Prebehol mnou pocit, akoby som sa zahľadel do stredu vesmíru a naraz uvidel, že je to môj domov. Precítil som všetko, čo som počas svojho krátkeho života prežil a v miliardtine sekundy som vystriedal stovky tiel a pohlaví. V tomto záblesku som pochopil Princíp.

Nepozastavoval som sa nad tým, čím som bol. Nevzrušovalo ma, čo som mal. Nenapĺňal som sa hrdosťou nad hrdinskými činmi, ktoré som vykonal.

V okamihu som sa stal súčasťou váh, akoby jednou miskou. Na tej druhej, malé biele pierko hravo vyvážilo vervu mojich životov. Nehanbil som sa. Nemal som pocity viny. Biele svetlo ma napĺňalo a ja som vedel, že v tejto večnosti mám stále šancu.

Chcel som vystrieť ruky. V tej chvíli ma neviditeľné dlane katapultovali, akoby späť do svetelného tunela. Biele dráhy sa spájali predo mnou a indigový priestor začal blednúť. Začal som pociťovať nevoľnosť.

***

Otvoril som oči. Pomedzi siluety hláv presvitalo modré nebo s oblakmi. Dubový list sa zniesol priamo z neba a prikryl mi oči. Akási ruka ma nežne pohladila po líci. Tváre ľudí žiarili šťastím. Na perách som cítil jahodovú chuť.

Dýchal som pravidelne a cítil som sa ľahko. Niekoľko rúk ma zodvihlo a vôkol mňa sa vytvoril špalier. Cítil som sa ako hrdina, ktorého vítajú po ďalekej ceste. Nevadilo mi, že mám rozopnutú kvietkovanú košeľu a z kútika úst mi vytekali sliny. Sŕkol som a chcel som sa tváriť bezprostredne. Asi sa mi to darilo. Ľudia na mňa pozerali súcitne. Uložili ma na dve sedadlá hneď za šoférom.

Autobus sa pohol. Ležal som a zabával som sa tým, že som sa díval na ľudí zospodku. Všetci mali tmavé nosné dierky a spod pier si ofukovali spotené nosy. Na chvíľu som zaspal.

****

Snívalo sa mi, že som navštívil krajinu, v ktorej bola jedna veža. Týčila sa dovysoka a viedlo do nej nespočet ciest. Vo veži sa spájali v špirálu a aj keď boli steny z kameňa, jasne som videl, ako špirála hýri rôznymi farbami. Cestami do veže prúdili zástupy ľudí. Zdalo sa, že sú to ľudia, ale vo sne som jasne videl, že sú to bytosti zahalené v priezračných rúchach a pod nimi sa rysovali kontúry ich dokonalých tiel. Aj ja som mal rúcho.

Cítil som svoje telo a mĺkvo som postupoval oproti vchodu, ktorý strážil veľký pes s červenými očami. Vedľajšiu bránu strážil žltý kocúr a tú ďalšiu veľký krab s mohutnými klepetami. Ako dobre, že tá moja je so psom, vravel som si, lebo psov mám rád. Nakoniec, aj mačky mám rád a klepetá kraba mi neprichodili hrozivé.

Cítil som sa bezpečne a dav sa vo vnútri menil na jagavú špirálu, ktorej som sa stal súčasťou. Farebné prúdy tiekli neúnavne a splietali sa vo vrkoče. V okamihu som videl, že celá veža sa zmenila v kvapku krvi, ktorá sa zaleskla na kúsku skla. Díval som sa do okuláru čierneho mikroskopu a vnímal som tú kvapôčku krvi na podložnom sklíčku. Tekutina sa rozplývala a predo mnou sa mihali dráhy. Znova sa splietali, rozpletali a ja som vedel, že sledujem vlastnú DNA.

Z vrecka bieleho plášťa som vybral ampulku. Vedel som, že v kvapke čosi chýba. Cez okulár som vhodil malú tabletu, ktorá objektívom veľkého mikroskopu vyšumela a spojila sa s červeným fľakom. Opäť som sa zapozeral do aparátu. Vedel som, že dielo je dokonané. Kvapku krvi som odovzdal vedľa stojacemu asistentovi. Bol zavalitý a opieral sa o veľký volant. Polonahá dievčina radostne plávala vôkol a kropila kvapkami krvi políčko, z ktorého zrazu začali povstávať malé bytosti. Cítil som, že sú to tí, ktorí majú otvorenú cestu. Chcel som sa k nim pridať, no ten s volantom mi zahatal cestu a rázne pokynul, že ešte nie som pripravený.

"Čo mám urobiť?", spýtal som sa. Neodpovedal. A vtedy som uvidel veľkú nádobu plnú priezračnej tekutiny. Mal som nutkanie ochutnať ju, no vtom ku mne prikročila dievčina, teraz už celkom nahá a pokynula mi, aby som odovzdal svoje rúcho. Ani som si nevšimol, že plášť, ktorý som mal na sebe sa zmenil na biele rúcho. Poslušne som ho odovzdal dievčine, ktorá mi ukazovákom prešla popod nos a z ničoho nič sa rozplynula.

Ponoril som sa do nádoby so zvláštnym obsahom. Cítil som sa opäť bezpečne. Zvonka ku mne doliehali nejaké zvuky. Bolo počul pravidelné búchanie a ja som sa vznášal ako bublina. Zrazu som mal pocit, akoby som sa zapletal do akýchsi rias, ktoré plávali naokolo. Metal som sa, až sa mi napokon podarilo vyslobodiť. Dýchal som hustý tekutý vzduch. Bdel som i spal zároveň. V sne som vnímal dokonalosť vlastného snenia. V tej chvíli sa priestor okolo mňa začal meniť. Steny sa začali približovať. Nádoba v ktorej som existoval sa začala zmršťovať. Dusilo ma to. Po chvíli tlak ustal. Bolo počuť cinganie a hukot vodopádov kdesi ďaleko.

"Nádherný sen," hovoril som si v sne. "Nič predsa nie je nemožné..." Celkom jasne som videl, ako sa mi odkiaľsi pripomína bytosť odetá do zlatého svetla. "... nič pre Teba nebude nemožné. Dokážeš meniť veci čistou vierou, túžbou a očakávaním. Bolesť Ťa povznesie a núdza zušľachtí Tvoj príbytok i deti v ňom. Keď padneš na kolená vstaň a nezúfaj si. Potom aj Tvoja krv padne na roľu Vesmíru a budeš mať otvorenú cestu. V tomto svete sa staneš otrokom vtedy, ak zabudneš, odkiaľ prichádzaš..."

Zlatý mráčik sa rozplynul a ja som sa plný šťastia nadýchol teplej tekutiny. Cítil som sa dokonalý a neohrozený. Tlak stien vôkol mňa opäť zosilnel. Nádoba, v ktorej som sa ocital sa zmenila na kožený mech. Obrovské ruky ho schytili, ako keď sa smädný na púšti chce napiť. Mech sa začal zmršťovať a mne sa zdalo, že obrovské ústa ma chcú vypiť. Všetko sa triaslo a chcel som kričať...

*****

Otvoril som oči. Povedľa pobehovali neznámi ľudia v bielych plášťoch. Ležal som na akomsi lôžku. Môj modrý autobus spustil motorový monológ a v špinavých oknách sa natlačili tváre mojich spolucestujúcich. Obrovský šofér prinášal môj kufor a priateľsky sa usmieval. "Budz zdravy, synu," povedal na pozdrav. Mal lesknúce sa oči. Zrazu som ho mal rád, ako kohosi, koho som poznal roky. Zvláštne. Ale v tej chvíli mi to prišlo také naozajstné, že som sa nad tým nepozastavil.

Zasyčali autobusové dvere. Dobrý ujko nastúpil a predral sa k svojmu sedadlu. Na chvíľu sa mi zazdalo, že vo dverách stála aj moja dievčina. Stále som na perách cítil jej jahodovú chuť. Slnko sa odrážalo v sklenených obrazovkách autobusových okien. Videl som v nich aj stromy stojace kdesi za mnou.

Autobus sa nadýchol, dvere sa zavreli. Svetlomodrý oblý, pohyblivý domov sa pohol. Vedel som, že sa na mňa v tej chvíli díva aspoň štyridsať párov očí, ktoré splývali v niekoľkých slnečných obrazoch neumytých, zaprášených skiel...

******

Začalo leto.

Prechádzam po známej ceste. Mám rád ten koberec žltých listov. V spätnom zrkadle vnímam ich víriaci sa tanec a prajem si, aby som ich nepolámal. Vnímam pokojnú, prebúdzajúcu sa zeleň. Krajina sa rozprestiera, ako nádherná maľba...

Spomienky na krátky pobyt v nemocnici. Drkotajúca posteľ s kolieskami. Po dvoch dňoch ma prepustili. Vraj, nech nesimulujem, keď sa mi nechce chodiť do školy. Jahodové pery. Tú dievčinu som odvtedy nikdy nevidel. Modré staré autobusy. Luxus, na ktorý sa nezabúda. Nádherné modré nebo a biele oblaky...

Na tomto úseku cesty vždy spomaľujem.

Tank je stále zelený a hlaveň má točenú na západ. Aj po dvadsiatich rokoch. Oproti pribudol motorest. Inak sa nič nezmenilo. Na tomto úseku sa cesta rozširuje. Dva prúdy provokujú k rýchlej jazde. Usmievam sa. Vedľa stoja policajti a tešia sa, že je dobrý deň. Obďaleč do auta nastupuje mladík v čiernych okuliaroch. Ten asi nemá dobrý deň...

Pomaly stúpam do kopca.

Veru luxus. Nádherné dvojlôžko na ceste do neba.

Spomienky sú prítomné. Všetko je také živé, ako pred rokmi.

"Pán kolega, ak chcete túto školu skončiť, nepleťte do toho tie svoje ... názory". "Rozumel som, pani docentka," usmievam sa nad príhodou zo školy a pozdravujem pani docentku...

Na tomto kúsku treba podradiť. Robím to takmer mechanicky.

Spomienky sa strácajú. Vnímam vzduch a jeho jemné živé čiastočky. Sú ako bublinky v minerálke. Každým nadýchnutím vnášajú radostnú výzvu pre život. Úžasná hra na nádych a výdych. Lekcia: zober a daj. Červené krvinky tečú pre svoje potešenie. Som galaxia a ony sú moje hviezdy. Nič sa mi nemôže stať...

Cesta sa opäť zužuje. Zopár zákrut. A potom rovno.

život je rýchly. Zima, leto, zima, jar... Jeseň mám rád. V jeseni sa lieta nad oblakmi. Vtedy je všetko pokojné a uvážlivé. Svet je skúsenejší. Zem vytrvalo krúži. Stromy sa tešia na oddych po pôrodoch. Ľudia sa tiež zmenili. Niektorí...

Posledná zákruta. Potom pomaly. Domov.

Nezabudol som. Cítim zimomriavky na tele. Horizont je presvetlený hmýriacimi sa bodkami. Počujem hlas svojej ženy. Nič nie je nemožné... Domov. Milovaná žena. Psy. Kocúr. V kroví bažanty.

Máme otvorenú cestu.

Splývam s nimi. Dni sa zastavili. Prikrýva nás hviezdny závoj. V noci vychádzame von a dýchame jeho svit...

Kdesi v diaľke sa vinie stará cesta. Znáša dotyky a krutosť pneumatík. Je zmáčaná dažďom, aj lesklá od ľadu. Mráz ju rozpuká a leto staví do celku. Je rovná a krivá zároveň. Stráca sa v hmle a ligoce sa vo fatamorgánach. Je prudká a únavná. Niekedy sa zdá, že nemá konca. Často klesá a strháva chodcov bez topánok. Má na sebe odtlačky tisícov rúk a nôh.

Nech je drsná a únavná nikdy si na nej nezúfam.

Viem, že ma vždy privedie Domov. 

Vlado Bálint, spisovatel a fotograf. Vydal povídkovou knihu CIRCUMSPECTATE, básnickou sbírku Den po Janskej noci, divadelní hru Nahodne stretnutie (ineho druhu) a její anglicky překlad Chance Meeting (Of A Different Kind). 

www.vydavatelstvo-bioba.webnode.sk

www.newartgallery.webnode.sk

Zdroj: Gnosis9

Vystavil: Patrik

Suvereno: Aj umývanie riadu je meditácia (rozhovor)

Keby ste ho stretli na ulici, pravdepodobne by ste ho nespoznali. Možno vám jeho meno vôbec nič nehovorí. Medzi mladými je známy ako ten, ktorý svojou tvorbou narušil rytmus zaužívaného hip-hopu. Je však omnoho viac ako len rapujúci srdiečkár. Je jedným z vás. Suvereno.

Akým človekom bol Lukáš Lacko ešte pred tým, ako sa stal Suverenom?

Neviem, kam až sa mám vrátiť, ale tak všeobecne, bol som obyčajný školák, futbalista. Veľmi ctižiadostivý, ambiciózny a dosť samotársky chalan. Puberta ma však zmenila. Všimol som si, že vo futbale nie je dôležitý talent, ale peniaze. V základnej zostave hrávali tí, čo zaplatili, nie tí, čo mali talent. Cítil som naozaj veľkú nespravodlivosť, z ktorej neskôr vzišla vzdorovitosť. Už som nebol taký cieľavedomý, namiesto učenia a tréningov som sprejoval grafity a písal svoje prvé texty. Po škole, keď som s futbalom už definitívne skončil, som začal pracovať ako barman. Prácu striedali diskotéky, alkohol a drogy. Stále dookola.

Čo ťa prinútilo zmeniť svoj život?

Asi pred piatimi rokmi som začal vo vnútri cítiť nespokojnosť. Nespokojnosť s extrémnymi rozpormi v podobe nočnej eufórie a ranného pádu na dno. Bol som na konci so svojimi psychickými silami. Bol som zúfalý, chytali ma depresie, dokonca som rozmýšľal, že vyhľadám odbornú pomoc. Napokon som sa však rozhodol, že to zvládnem sám. Začal som čítať knihy od Osha, navštevoval som školu sebarozvoja u mojej terajšej priateľky a tiež rôzne kurzy a meditácie. V tom čase vznikol aj album Kráľ vs. Joker, ktorý je presne o tej vnútornej rozpoltenosti.

Prichádzali s duchovným prerodom aj nejaké konkrétne duchovné zážitky?

Hlasy v hlave a tak? (smiech) Samozrejme, dialo sa veľa vecí, mal som pocit, že dovtedy som to azda ani nebol ja. Napríklad automatické písanie. Vzal som si pero a jednoducho som tvoril. Vznikali úžasné veci. Zažil som aj astrálne cestovanie, ale priznám sa, že k tomu mi pomohla tráva. Nápadne častá synchronizácia hodín je tiež dosť typickým znamením na takejto ceste (11:11, 17:17). A takisto channaling. Čiže aj tie hlasy v hlave. 

Aký je Suvereno dnes?

Môj duchovný prerod stále trvá. Stále som na začiatku cesty. Kľúčová je pre mňa rovnováha, harmónia vo všetkom, čo robím. Žiaden asketizmus ani žiaden hedonizmus. Jednoducho zlatá stredná cesta.

Ľudia si často myslia, že keď niekto dosiahne stav rovnováhy, tak všetky svetské veci pre neho strácajú význam a problémy zaniknú. Je to tak aj u teba, že keď máš nejaký problém, tak ho vlastne ani nemáš, lebo ho tak nevnímaš?

Tak to by som asi rozdelil do dvoch kategórií. V prvom rade, optikou obyčajných ľudí mám tie problémy, skúšky či lekcie ešte väčšie. Keď si človek myslí, že si otvoril nejaké vedomie a už to bude len ľahšie, tak opak je pravdou. Tie lekcie a skúšky sú náročnejšie, lebo čím viac človek vie, tým viac výziev mu prichádza do života. No a ten druhý, uvedomelý pohľad je, že na ne nazerám z vyššej perspektívy, s odstupom a vnímam to celé ako hru. It is just a ride. To znamená, že sa do toho problému nenechám vtiahnuť a snažím sa vidieť periférne. Nevidieť len jedno východisko, ale vidieť ich mnoho. Takže mám viac možností rozhodnúť sa.

Kto je to podľa teba ČLOVEK?

Poviem to takto: ja som ty, ty si ja, všetci sme jedno. Každý z nás je individualizovaná častica božského zdroja, ktorý sa rozhodol prejaviť tým, že sa rozbil na milióny drobných kúskov. A to sme my. Nikto z nás nie je vyššie ani nižšie, rozdiel medzi nami robia len skúseno

sti. Všetci sme z rovnakého „cesta“ ako Ježiš alebo Budha, máme len menej skúseností.

A teraz si predstav seba ako rádového robotníka, ktorý má vyčerpávajúci život, ženu a deti, o ktoré sa musí postarať. Bojí sa o budúcnosť, nemá dostatok financií, len veľa problémov, ktoré mu nedovolia pokojne spávať. V žiadnom prípade nemá čas vziať si do rúk knihu a venovať sa niečomu hlbšiemu. Čo by si robil v takejto pozícii?

Veľmi ťažká otázka. Zároveň však veľmi dôležitá. Asi by som začal jednoducho a polopatisticky – zbavil by som sa starého. Odstránil by som zlozvyky a veci, ktoré ma brzdia. Napríklad taká televízia. Vypnúť, zničiť, zahodiť. Toto médium totiž funguje na princípe negatívneho programovania. Spôsobuje u ľudí žiadostivosť, chtíč, túžbu po materiálnom. Tí si myslia, že práve to ich môže naplniť. To je však len ilúzia, a práve tú televízia vytvára.

Ako náhradu za televíziu by som siahol po knihe. Na začiatok po akejkoľvek. A snažil by som sa svoj život podfarbiť emóciou pokory. Budhisti a východné filozofie to nazývajú ,,vyprázdniť pohár“. Keď mám pohár plný, tak sa do neho nič nedá naliať. Keď človek pohár vyprázdni, je otvorený všetkému. Keď mám prázdny pohár, prijímam fakt ,,viem, že nič neviem“ a som schopný prijímať nové informácie.

Nemusíme hneď hovoriť o stave Budhu. Ľudia chcú byť v prvom rade šťastní. Čo robiť, aby som sa cítila lepšie?

Ísť na to takisto úplne jednoducho. Začať robiť veci, ktoré ťa bavia. Robiť to, čo robíš z radosti. Pretože všetko, čo človek robí z radosti, je správne. 

A keď je človek v stave, že už si ani nedokáže predstaviť činnosť, ktorú by rád robil? Keď je v takom začarovanom kruhu, že vnútorne odmieta všetko, čo mu spôsobuje radosť?

To už ma vsádzate do role školeného terapeuta (smiech). To už je teraz naozaj ťažké poradiť, nasmerovať človeka, ak je to skutočne taký začarovaný kruh, že nenachádza radosť v ničom. Potom zostáva jediné, mám na to jedno slovíčko, rád a často ho používam. Odovzdať sa. Odovzdať sa procesu. To znamená nebojovať s tým a neopakovať stále, že nemám radosť a pýtať sa, čo mám robiť, aby som ju mal. Hľadáš radosť, hľadáš možnosti, to však bude stále ten začarovaný kruh. Nie. Stačí sa len posadiť a nechať to. Povedať si v úvodzovkách ,,končím“. A vtedy príde to vyprázdnenie pohára. Keď sa človek odovzdá a začne byť otvorený novým veciam. Tá osoba ma naviedla na takýto seminár, tamten dokument mi bol odporúčaný, henten film by som si mohol pozrieť, tá kniha je zaujímavá… čokoľvek. Potom ich už len pozorne sledovať. Áno, myslím, že toto je koreňom všetkého. Odovzdať sa a dôverovať procesu, že pre niečo sa to tak deje a nebúriť sa. To je spôsob, ako vystúpiť zo začarovaného kruhu. Ja to nazývam aj ,,floating“, čiže plávať po vlnách. Bezprostredne a bezpodmienečne prijať proces a nechať sa viesť.

Takže súhlasíš s tvrdením, že práve pád na dno je novým začiatkom?

Áno, určite. V mojom prípade to tiež zohralo dôležitú rolu. Asi najdôležitejšiu. Ja mám takú povahu, že keď som už takmer na dne a síce ešte stále nie úplne dolu, tak sa sám na to dno zhodím. Aby som sa mal od čoho odraziť.

Väčšina ľudí na Slovensku má voči slovám „duchovno“ a „ezoterika“ ešte stále mnoho predsudkov. Čím to je?

Vychádza to z našich kultúrnych tradícií. Korene týchto predsudkov sú v cirkvi, v školstve a samozrejme aj vo výchove. Často sa stretávam s takými postojmi a preto veľmi dobre vážim slová. Význam ezoteriky však zostáva rovnaký, je to akési tajné učenie. Opak exoteriky – všetko, čo je na verejnosti, na povrchu. Určite sa chcem venovať aj tomu, aby boli podobné predsudky pomaly odbúravané. A nielen voči ezoterike, je toho veľa, čo je potrebné objasniť.

Akej tvorivej činnosti okrem hudby sa ešte momentálne venuješ?

Pracujem na vlastnej knihe. Píšem ju priebežne, nikam sa neponáhľam. Rozdelil som si ju do kapitol a teraz som v každej približne v polovici. Rozdelené to mám na tri časti. Prvá je autobiografická, v nej opisujem svoj príbeh, svoju duchovnú premenu. Druhá je tematická, venuje sa jednotlivým oblastiam života ako je vzdelávanie, zdravotníctvo, financie, zásady zdravého stravovania, a ďalšie iné. Je teda o tom, ako zmena vedomia zasiahla tieto jednotlivé oblasti môjho života. Tretia je futuristická, trochu filozofická, poníma o budúcnosti, o prítomnom okamihu, o láske ako o stave bytia.

Pre koho ju píšeš?

V prvom rade to budú poslucháči, ktorí čítajú.

Akú hudbu si zvykneš púšťať, keď máš chvíľku pre seba?

Počúvam pozitívne veci. Všetko okrem vlastnej tvorby. Vlastne všetko okrem hip-hopu. Niekedy je toho už príliš, treba si oddýchnuť. Reagge, RnB, Blues, džez… čokoľvek, čo človeka povznáša. Ale niekedy mám aj takú náladu, že si pustím niečo také hĺbavé, ponurejšie. I to však má nejaký dôvod a ja sa tomu poddávam, snažím sa vedome precítiť ten moment. Pretože lámať si hlavu s nejakým vnútorným rozpoložením znamená bojovať s ním, zápasiť a to nikam nevedie, to je nekonečný boj.

Keby som mal z celej hudobnej scény vypichnúť niečo konkrétne, bola by to tvorba Michaela Jacksona. Michael Jackson bol podľa mňa multifunkčný hudobník, rečník a jeho hudba nesie posolstvo. Pre mňa je na prvom mieste. Vo všetkých veciach. Je mojou hudobnou aj osobnostnou inšpiráciou. Videl som o ňom veľa dokumentov, čítal jeho životopis a zistil som, že veľa vecí, čo sa o ňom popísali, boli iba bludy.

Nemáš niekedy chuť nechať všetko tak a vypadnúť preč? Odkaz si už zanechal a chata v horách je predsa len pokojnejšie prostredie ako slovenská hip-hopová scéna.

Občas chytám také nálady, vykašlať sa na veci, opustiť to tu, ísť do nejakej komunity či niekam do zahraničia a pomáhať ľuďom iným spôsobom alebo si vytvoriť nejakú sebestačnú oblasť s domčekom a záhradkou, kde si budem pestovať vlastné plodiny. Potom však zistím, že to všetko je iba prejav úniku. Úniku z reality. Narodil som sa tu, v tomto zemepisnom pásme, na Slovensku, v Bratislave a má to nejaký dôvod a zmysel. Aj keď milujem cestovanie, vždy to budem považovať iba za svoj koníček. Nemám v úmysle precestovať celý život, chcem pôsobiť tu, pretože to má svoj význam.

Naozaj si myslíš, že máme šancu niečo zmeniť?

Áno. Teraz to je na nás, už s tým nikto nič nespraví, len my, mladá generácia. I keď, samozrejme, veľa výnimiek je aj v tej staršej generácii. Mnoho dôchodcov nájdem tak pozitívne naladených a mladých duchom, že nám môžu ísť krásnym svetlým príkladom. V prvom rade je to však v našich rukách. Práve preto cítim zodpovednosť za svoje texty. Vážim slová, ktoré poskytujem mladým ľuďom. Už to nie je sranda. Mladých ľudí treba motivovať, aby sme zachovali nejaký príklad, stopu. Pozitívnu stopu.

V textoch viacerých tvojich kolegov sa objavila fráza: Ži svoj deň tak, akoby mal byť tvojím posledným. Ako ju berieš ty? Stotožňuješ sa s ňou?

Dobrá otázka. Práve o tomto som nedávno premýšľal pri skladbe Posledný deň od H16. Začnem asi podobnou frázou: Žijeme len raz. Tá fráza pochádza zo stredoveku, z úst Cirkvi, ktorá hovorí, že je iba jeden život a koniec. S týmto konceptom jediného Boha, očistca, neba a pekla po smrti a neexistujúceho posmrtného života nesúhlasím. S tým súvisí aj ten posledný deň. Ale ak je to myslené tak, že najkrajší deň je dnes, lebo je to jediná garancia a neexistuje nič iné, ani minulosť, ani budúcnosť, že jediná istota je tu a teraz, tak s tým súhlasím, chápem to a podporujem. Záleží na tom, čo sa ďalej nachádza za týmito slovami. Keby som ja nahral skladbu s touto tematikou, tak by som tieto slová určite podložil definíciou vďačnosti.

Vďačnosť je v sfére duchovna často spomínanou konštantou. Ako ju vnímaš ty?

Vďačnosť je u mňa ako cnosť srdca na prvom mieste, najzásadnejšia a najzákladnejšia. Od nej sa všetko odvíja. Minule som zdieľal na svojom facebooku pekné video o vďačnosti. Je o tom, že byť bezpodmienečne vďačný za to, čo je, znamená otvoriť bránu všetkému ostatnému možnému, tomu, čo chceme. Lebo bez vďačnosti nie je možné dostať sa k niečomu, čo si želáme, o čom snívame a tak ďalej. Vďačnosťou sa nám akoby otvorí brána, to je základ. Byť vďačný bezpodmienečne a absolútne za všetko. Aj za chorobu. Aj choroba je len posol, ktorý nám chce zvestovať nejakú informáciu a byť za to vďačný znamená byť otvorený životu, lebo nič sa nedeje náhodou a zbytočne, všetko má nejaký význam. Vďačnosť, to je prezlečená pokora.

Čo ti pomáha udržať si v živote rovnováhu?

Často chodím do prírody, tá mi vždy dodá energiu. Rád objímam stromy. Kdekoľvek, aj keď idem cez park, tak sa pri nejakom

zastavím a minimálne sa o neho opriem, vnímam tú energiu. Platí to samozrejme pre všetko živé, pre každú živú bytosť. Šport je pre mňa tiež veľmi dôležitý. Taktiež rôzne meditácie, pričom nemusí ísť len o stav nehybného nemyslenia. Tanec, umývanie riadu, beh, upratovanie, každá činnosť, pri ktorej je človek schopný oslobodiť sa od myslenia, je úžasnou a najmä účinnou meditáciou. Ďalej knihy či správni ľudia, s ktorými si dokážem krásne vymieňať energiu. No a čo je pre mňa asi naj, to je cestovanie. Keď vypadnem z tohto matrixu stresu a povinností. To je ozajstný balzam na dušu.

O interview sa postarali: Miriama Králiková & Dominika Mariňáková

Autor fotografií pri rozhovore: Patrik Beck

Zdroj: Evolúcia vedomia

Vystavil: Patrik

Až na Konec světa: Díl sedmý

Den dvanáctý: Castrojeríz - Villalcázar de Sirga, 37, 5 km

"Albergue, kde jsme spali, to měla moc pěkně zařízené. V půl sedmé nás všechny budili gregoriánské zpěvy. Navíc nikdo nesměl vstávat dříve, což je super. Pak nás čekala skromná snídaně a start dp etapy.

Ihned za námi vyrazili Polák se Slovenkou, se kterými jsme se letmo seznámili a brzy se dali do řeči. Byla to příjemná změna mluvit zase rodným jazykem i s někým jiným, než mezi sebou. První kilometry nám tak hezky utekli, poté jsme se oddělili.

Nasadili jsme svižné tempo a brzy jsme byli téměř v cílovém místě. Ve Frómistě jsme nakoupili a mě tím pořádně ztěžknul batoh. Ještě než jsme Frómistu stihnli opustit, udělali jsme přestávku. Al. zlobí kotník, takže nemůžeme jít moc dlouhé úseky v kuse. Pak když si odpočineme, tak je to zase úplně v pořádku a jdeme svižně, než se kotník zase ozve. Navíc i já jsem dneska vyrážel se zavázaným kolenem.

A jak jsme tak seděli ve Frómistě, měli jsme další blbý nápad. Včerejších 41 kilometrů nám nestačilo a rozhodli jsme se i dnes to natáhnout na nějakých 38 km s tím, že když si zítra šoupneme nějakých 38 km, tak už budeme mít nadehnaný ten jeden den na Finisterru s Muxií. No nějak jsme to došmatlali."

Frómista by Alexiam

"Za vesničkou Itero de la Vega nás pobavili dva pánové nejspíš odněkud z Malé Asie nebo z Indie. Jeden pobíhal po poli a fotil balíky slámy a druhý se nás ptal, co to vlastně je a na co to vůbec je. 

Dorazili jsme do ubytovny a při zavádění nás dvou do záznamů, jsme paní viděli přes rameno, že je tady i jiná češka! To je pro nás svátek. Zatím jsme ji tu nepotkali a také to vypadá, že je tu s nějakou mezinárodní skupinou, ale uvidíme. Třeba si popovídáme. Dobrou noc."

Fáďos

Den třináctý: Villalcazár de Sirga - Ledigos, 29 km

"Ráno jsme si řádně přivstali. Musím se přiznat, že vstávání v pět ráno není nic pro mě a dlouhodobě mi to dává zabrat. Když už jsme vyráželi, přišla k nám ta paní, jaké jsme národnosti, že snad slyšela polštinu nebo slovo česky. To nás stále udivuje, protože jsme před ní mluvili poměrně nahlas. Zjistili jsme, že jde z Logroňa s Němcem (Mário z Berlína), takže mluví převážně německy.

Když jsme ji potkali později, ptala se na puchýře (jejími slovy puchejře), že s něma má stále problémy. Dnešní trasa byla utrpení. Dlouhodobá únava a dva dny dlouhých etap se ozvaly. První pauzu jsme dělali po šesti kilometrech, kde jsme snědli všechnu čokoládu, přioblekli se, jelikož zima je ráno čím dál větší a delší." 

Carrión de los Condes: Je hlavní město oblasti Tierra de Campos. Z jeho bývalého lesku však už mnoho nezbylo. Osada založená Římany na řece Río Carrión patřila ve středověku ke království Castilla y Léon a byla sídlem hraběte Beniho Gómeze. Konalo se zde shromáždění dvoru, soudy, koncily.

"Pak nás čekalo 12 kilometrů po staré římské silnici, která byla (skoro úplně) rovná. A bez stínu. V dobách její největší slávu zde římané vozili zlato z Andalusie do Bordeaux."

Via aquitania by Fáďos

"Když se přičetl nějaký kilometr k ní a nějaký od ní, šli jsme 18 kilometrů ničím. 

Po další pauze jsme vyrazili na posledních 6 km - šest kilometrů hrůzy. Capkali jsme už jen ze setrvačnosti, sem tam usínali, kotník zlobil a já myslela, že budu brečet. Konečně Ledigos! 

Patnáct minut jsme vybírali místo pro stan. To bylo něco na mě! Po postavení stanu jsem padla a spala tři hodiny.

Hned mi bylo lepší. Došlo nám, že z dneška nemáme razítko, tak jsme se vydali do albergue a pro vodu. Musím říci, že jsme konečně ve vesnici, kde mají dobrou vodu. Z láhve poslední hnusné jsme uvařili polévku a na karimatce pod stromem uspořádali hody. F. už podlehl své touze po poutnické holi, takže tu na nich pracuje zatímco já píšu. Když lámal svou (poměrně silnou větev), pověsil se na ni, u mě přišel záchvěv velké inteligence a zohla jsem se, hned mi pohladila záda. 

Poutnické hole jsou zde celkem dobrý byznys - je to jen klacek, dole zúžený a stojí 8 €. 

Také bych se dnes ráda vyjádřila k místnímu dopravnímu značení. Poslední dva dny jdeme po silnici, tak toho vidíme dost. Nejenže si domorodci značky dost upravují (posledně mě pobavil had přimalovaný na značce upozorňující na prudkou zatáčku, která mu tvořila jazyk), ale některé nás pobaví i samy o sobě. Například značka se sněhovou vločkou uprostřed vyprahlé krajiny ve 30°C nebo "Pozor zvýšený pohyb vysoké zvěře" mezi poli. Srna by musela ujít stovky kilometrů mezi vesnicemi, dálnicemi, poli, než by se dostala k této okresní silnici. Nevěřím, že by nějaká žila pod tím jedním stromem, který v poledne obsadí peregrinos toužící po stínu v žáru poledního slunce. A pokud jo, tak ji lituju. Shodli jsme se, že v této oblasti se vysoká objeví tak jedenkrát do roka - v kufru auta na guláš!"

by Fáďos

Alexiam

Myšlenka od Hynka: Slečna zima

Fotopoezie...

 

Petr Hynek

Diskuzní otázka týdne (Patrik): Jak vnímáte tzv. celebrity?

Zdroj ZDE

Ahoj všem, dlouho mě nic nenapadalo, až jsem si řekl, že by mě třeba zajímalo, jak vnímáte tzv. celebrity, a které jsou pro Vás konkrétně ukázkově rozporuplné či "relativistické" ve smyslu, že je nelze podle Vás vnímat ani černě ani bíle. Někdy jsou samozřejmě nutné informace z oblasti za oponou, ale někdy už člověk díky hojné bulvární činnosti v minulém století neví, čemu věřit. Mně jde o to, jak to cítíte. A nebyl bych to já, kdyby mě nezajímaly hlavně ty hudební celebrity, nebráním se však v diskuzi ani hercům, spisovatelům či snad dokonce i vědeckým celebritám. :-))

Patrik

Z tvorby spisovatele Vlada Bálinta: Televízor (ukázka z knihy CIRCUMSPECTATE)

Je večer.

Sedím uprostred svojej izby. Cez okno prenikajú svetlá neďalekých budov. V oknách tajomne blikocú rôzne svetielka a predstavujem si, že ten dom oproti nemá steny. Vidím schody, náhliacich sa ľudí, starenku, ktorá bez pomoci šplhá na ôsme poschodie. Želám jej, aby stretla rozprávkového junáka. Ten by ju zobral na chrbát a vyniesol na samú strechu. Ona by sa poďakovala a splnila mu tri želania.

V tom dome je veľa kúpeľní. Chcem lepšie zaostriť svoj zrak a vidieť čosi vzrušujúce. Čo asi ľudia robia v kúpeľni? Chcem objaviť tajomnú ženu stojacu pod sprchou, ktorú tajne pozoruje fúzatý ujko v koženej šiltovke. To by bola zábava.

A možno by stačila obyčajná tajomná silueta vlniaca sa za spareným závesom.

V takomto dome určite býva aj nejaký hudobník. Od rána do večera klopká do klavíra a sníva, že mu vietor prinesie do uší hit, ktorý si bude spievať celý svet.

Od vedľa počuť búchanie na stenu. Odspodu teta s natáčkami búcha metlou do plafóna. Nad hudobníkom akýsi tlusťoch hlasno šliape po svojej podlahe. Napravo od virtuóza nie je nič. Keby to len vedel.

V tom veľkom dome býva veľa detí. Zdajú sa mi smutné. Kde sú ich rodičia? Prečo sa spolu nehrajú? Prečo si nečítajú knižky?

Moje predstavy zrazu prerušil drnčiaci zvonček pri dverách. Strhol som sa a skoro som prevrátil jedinú stoličku, ktorú v byte mám. Kto to môže byť?

Cez priezor vo dverách vidím roztiahnutú tvár suseda Bélu. Žuje špáradlo a vyzerá ako syseľ, ktorý sa práve najedol jačmeňa. Béla smrdí ako pivný sud. Ale má šikovné ruky. A vyzná sa.

Už mi to došlo. Béla mi priniesol môj televízor. Pozeráme na seba cez vypuklé sklo priezoru. Béla vytrvalo zvoní. Otváram dvere a Béla akoby ma nevnímal. V labyrinte chodieb paneláku sa rozlieha vytrvalé zvonenie. Statočný Béla si prehodil špáradlo k tretiemu zubu vpravo, čo robí v pomykove.

Susedia vychádzajú na chodbu a ja s úžasom spoznávam svojich susedov, ktorých som nikdy nevidel. Úctivo ich zdravím a ospravedlňujúco sa usmievam. Béla rozhadzuje rukami a čosi si mumle. Dnes bol aj rum, pomyslím si, keď chodbu pomaly začal napĺňať Bélov prenikavý puch.

"Ožrani!," zaznel alt v kvietkovanej zástere od naproti. Buchot dverí doznel v ozvene z výťahovej šachty. Béla medzitým z vrecka vylovil skrutkovač. Pošpáral v tlačidle vedľa mojich dverí a ticho sa s úľavou rozplynulo po chodbe.

"Ta, doňesol som ci, toto ni, tvuj teľevizor. Bula to ľem pojistka. Mam u tebe jedno orošene. Šak znaš co, ne? No idzem už, bo stará me čeká." Béla na mňa sprisahanecky žmurkol. Dvere výťahu sa zaklapli a mechanicky zvuk triumfálne dovŕšil Bélov večerný výstup.

Nestačil som ani poďakovať. Béla je spravodlivý človek. Rovný ako jedľa. Takých mám rád.

Televízor som uložil na stoličku. Kábel zo steny bol natiahnutý ako lanovka a hneď som si predstavil, že mi to príde celkom vhod. Ráno naň môžem zavesiť hocičo. Najskôr tak trenírky. Aspoň ich ľahšie nájdem.

V radostnom očakávaní som si sadol na linoleum. Zapozeral som sa do zatiaľ mĺkveho oka magickej skrinky. Čím ma dnes prekvapí? Natiahol som ruku, vypínač zľahka šťukol. V skrinke zapraskalo a v sklenenom oku sa zjavila biela bodka. Po chvíli sa roztiahla a mne sa zazdalo, že sneží. Pousmial som sa nad týmto slovom. V televízore sneží vždy, keď nemáte pripojenú anténu.

Kábel som nemusel dlho hľadať. Nehybný tenký biely had visel zo zásuvky v stene a poľahky som ho zastrčil do správnej dierky. Do iných totiž nepasoval.

V tej chvíli skrinka začala vydávať zvuky a ja som sa opäť v očakávaní posadil pred stoličku. Z obrazovky sa na mňa dívala prísna tvár akejsi osoby. Mala čierne vlasy a bledú tvár. Ústa mala sivé. A náušnice boli tiež bledé.

Zvuk, ešte treba pridať zvuk.

Čiernobiela teta sopránom hovorila čosi dôležité. Asi to bolo dôležité. Prečo by inak na mňa tak významne vyvaľovala oči? A prečo by tak špúlila pery? Až sa jej robila jamka na líci. Tá baba mi nebola sympatická. Ale... započúval som sa do jej podmanivého hlasu.

"...Milióny detí na celom svete dennodenne usadajú pred televízne obrazovky.

Milióny rodičov na celom svete to pokladajú za normálne. Podľa štatistiky 93% detí predškolského veku trávi väčšinu svojho voľného času pasívnou zábavou. Podľa tej istej štatistiky a hodnotenia komisie v otázke využívania voľného času, 93,5% detí v školskom veku využíva svoj voľný čas sledovaním programov, ktoré sprostredkúvajú im dostupné médiá. Pod pojmom dostupné médiá rozumieme médiá retranslačné ako televízia, rozhlas, printové a sieťové médium - internet. Štatistika je alarmujúca. V čom ale spočíva nebezpečenstvo alebo naopak, o čom tieto čísla hovoria?"

Z hrdla sa mi vydral hlasný povzdych. Vstal som a pridal zvuk. Cestou na záchod našpúlená tetka hlasnejšie pokračovala:

"Sociológovia a detskí psychológovia zvádzajú polemiky na tému využívania voľno-časového priestoru kategórií predškolského a školského veku. Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že tvrdenie: "Je lepšie ak dieťa sleduje televízny program, počúva rozhlasové vysielanie, teda pasívne vníma "pasívny obsah" akoby sa malo zapojiť do pouličného života, konzumovať, či priamo distribuovať drogy, resp. participovať na kriminálnej činnosti..." nachádza isté riešenie v procese výchovy nastupujúcej generácie tej ktorej krajiny. Tieto slová sú z dielne latinsko-amerických sociológov, ktorí v zúfalej snahe naplniť život detí, mládeže a vytvoriť svetlú perspektívu života celej spoločnosti siahajú po médiách ako spôsobe čosi zachrániť. Z nášho pohľadu, resp. z pohľadu európskeho rodiča sa môže zdať pouličný život mladého človeka spojený s kriminálnou činnosťou ako prisilné tvrdenie, no prax poukazuje na to, že aj Európa je zasiahnutá letargiou, ktorá sa detí dotýka najviac."

Sediac na záchode som si zapálil cigaretu. Z izby ku mne doliehal hlas.

"Médiá bezpochyby vyvíjajú veľkú snahu na zachytenie detí a mládeže vo svojej vysielacej štruktúre. Printové médiá tento boj vedú paralelne a často si navzájom drukujú. Bežne sa stáva, že mediálna kampaň prezentovaná televízne, ktorej hlavnou cieľovou skupinou sú deti, je podporená rozhlasovo a denníky, či týždenníky pripomínajú na svojich stránkach kampaň ešte vizuálne.

To, že táto snaha je dennodenne pripomínaná svedčí o jednom. O jasnom presvedčení, že sila média, resp. médií dokáže primäť dieťa, či mládež, dospelých nevynímajúc, k činnosti, ktorá je žiadúca. Zjednodušene by sme mohli povedať, že majiteľ média si je vedomý svojej strategickej pozície vzhľadom k producentovi tovaru, či služby voči akejkoľvek cieľovej skupine. V tomto prípade sú deti veľmi vďačnými vnímateľmi. Je na mieste otázka ako zasahujeme do sveta dieťaťa, ako budujeme hierarchiu jeho hodnôt a ako ho pripravujeme na život v spoločnosti, ktorej základ vlastne tvorí."?

Zo šachty za mojím chrbtom bolo zrazu počuť buchot, plač akéhosi decka a zahlienený barytón kričal: "Ty debil! Čo z teba bude? Furt sedíš pri tom počítači! A keď nie, ta pri televízore! Čo chceš pásť kravy, keď budeš veľký?" Plesla facka.

Ženský hlas srdcervúco zakvílil: "Chceš, že by mal monokel? Čo mu povedia v škole? Nebuď šaleny!"

"Ty mi daj pokoj!" dovŕšil rodinný rozhovor barytón.

Nado mnou ktosi spláchol. Do ticha sa predral vycvičený hlas.

"Predstavme si, že nastane situácia, keď "vypadne" elektrický prúd. V tej chvíli všetky úkony spojené s používaním elektrospotrebičov každého druhu stratia význam. Siahame po sviečke, pretože tá nám poskytne minimum svetla v prípade, že k výpadku dôjde vo večerných hodinách. Cez deň pochopiteľne svetlo až tak nepotrebujeme. No pri predstave, že zrazu nemôžeme využívať internet, z očividných dôvodov nemôžeme zapnúť televízny prijímač a rádio nefunguje, začíname byť neistí a akoby sa nám zo života vytrácal zmysel. Pri nemohúcnosti participovať na mediálnom šírení, upadáme do neistoty. Deti však do tejto neistoty upadajú omnoho intenzívnejšie, pretože väčšina z nich nepozná náhradu. Dôvody sú rôzne a detskí psychológovia za ich príčinu označujú nezáujem o dieťa a jeho vývoj.

Spomínali sme voľno-časové aktivity. Množstvo organizácií u nás, či na svete sa snaží relevantne tento priestor vypĺňať. Je to precízna a mravčia práca stoviek nadšencov, ktorí v deťoch, v mladej generácii vidia šancu celkovej premeny spoločnosti do podoby, ako si to všetci tajne želáme. Sociológia chtiac-nechtiac musí priznať a aj to priznáva, že v aktívnom pôsobení na vlastný cieľový produkt zlyháva a podľa odborníkov je dinosaurom, ktorý robí radosť len niektorým zasvätencom."

Spláchol som. Zbytočne, lebo ohorok plával na hladine. Pomaly som opäť zaujal svoje divácke miesto na podlahe.

"Tak či onak boli sme deťmi, mnohí sme deťmi zostali a vieme, že do života a do spoločnosti dávame to, čo sme sa kedysi naučili. Ak sa však nenaučíme nič, čo vlastne odovzdáme? Aká spoločnosť, kultúra vznikne v prípade, že majoritný donor je mediálneho charakteru a z výchovy i vzťahov sa vytráca etika? Možno to má O. nádych, ale bez vetra sa ani lístok nepohne.

Globalizácii sme sa nevyhli ani my. Vlastne si už ani neuvedomujeme, že nejaká globalizácia existuje, pretože nepoznáme protipól. Mnohí sa čudujú a odmietajú národnostné snahy, pretože sú anachronické. Moderná Európa sa predsa nemôže vracať 100 rokov dozadu. Určite nie. A vlastne to ani nie je možné. Ale práve v akceptácii národných prvkov, v ich vnášaní do každodenného života dokážeme eliminovať globalizačné tendencie aj do takej miery, že médiá vylúčime z majoritného podielu výchovy detí a mládeže."

Pod oknami zarinčalo rozbité sklo. Niekoľko výkrikov sa odrazilo medzi tabuľami vežiakov a stratilo sa vo vetre.

Tá čiernobiela teta v mojom televízore sa mi zdala akási zvláštna. Akoby ani nebola z nášho sveta. Pokračovala.

"Hypotetický návrat môže spočívať v oživení hodnôt, ktoré bohužiaľ nepatria do každodenného života. Česť je dnes chápaná ako rozprávková vlastnosť. Pravdovravnosť je škodlivá. Krása človeka spočíva v jeho dokonalom zovňajšku. Zdravie, to sú predovšetkým farmaceutické produkty. Účasť na masových podujatiach je normálna. Ak chcete byť in, musíte si nechať voperovať čosi do tela. Mali by ste nosiť značkové oblečenie, zvierať v ruke najmodernejší telefón a vlastniť kreditnú kartu už od útleho veku. Toto všetko je dnes už vlastne normálne.

Pomaly a isto sme ako recipienti akceptovali základnú snahu celosvetového zjednotenia a stali sme sa stádom. Keď hovoríme my, s poľutovaním musíme konštatovať, že deti, terajšie deti a aj naše budúce deti, kráčajú s nami. Neexistuje funkčná "parental control", ktorá by dokázala izolovať deti od procesu, ktorý hlavné aspekty výchovy ako sú láska, porozumenie, tolerancia, veľkodušnosť a trpezlivosť jednoznačne odsúva nabok a namiesto nich hovorí: "Staň sa konzumentom! Strať svoju tvár! Splyň s davom! Nos uniformu! Buď silný a päsťami vytvor svoj životný priestor! Hudbu nahraď hlukom a koktavým recitovaním! Zabudni na svoju materinskú reč! Nemaj súkromie a sex nespájaj s láskou! Buď predajný a bez názoru!"

Z vrecka som vybral hašlerku. Nosím ju tam už mesiac. Teraz mi prišla vhod. V ústach som mal chladivý vietor, na rozdiel od neskutočnej dámy na obrazovke, ktorá sa rozohnila.

"Na druhej strane práve médiá," pokračovala, "sprostredkúvajú aj literárnu osvetu. Zabávajú nás. Zabávajú predovšetkým deti. Vďaka filmu deti poznajú literárne skvosty, v podobe sfilmovaných mutácií. Ale žiaľ tí z nás, ktorí poznajú knižný originál s poľutovaním môžu potvrdiť, že napríklad Harry P. film je málo podobný knižnej pôvodine a teda i literárny zámer a odkaz je stratený v prezentácii povrchnej mágie. Dieťa pochopiteľne nadobudne pocit, že žiadnu knihu nepotrebuje a riešenie životných situácií sa dá nahradiť mávaním paličky. Skutočná mágia a tajomstvo sa vytratila. Nahradila ju atrapa a maškara.

Deti, ktoré hltali Pána p. a davy, ktoré netrpezlivo očakávali príchod každej časti sfilmovanej podoby diela do kín, nedokážu charakterizovať Tolkiena. Nejde o teoretizovanie, ale o skutočné pochopenie odkazu tohto velikána. Nádej, ktorú neúnavne prezentoval vo svojich spisoch, skúsenosť a poznanie, že jestvuje aj iný svet, mediálne monštrum prevalcovalo a výsledok spočíva v sérii súbojov a oklieštení na jednoduchý ba až banálny dej. Nechcem byť filmovou kritičkou, ale ako dieťa som sa stala recipientom médií a práve tie mi sprostredkovali aj túto podobu diel. Odôvodnene teda môžem tvrdiť, že účelom médií nie je odovzdanie skutočného odkazu, ale nepochopiteľná transformácia ušľachtilých odkazov do hranatej komerčnej podoby.

Možno sa opakujú dejiny."

Z diaľky doliehalo zvonenie. Predstavil som si aké úžasné srdce môže mať zvon, ktorý práve počujem.

Ženský hlas bol zrazu plný bázne.

"Aj Biblia, ako prvotná mediálna bomba, podliehala zmenám a trpela neustálym prepisovaním. Mimochodom, ak máme hľadať paralelu medzi zmieneným veľdielom a súčasnými dôsledkami mediálnej recepcie, Zlaté teľa predznačuje, ako sa môže vyvíjať život v spoločnosti, v ktorej sú hodnoty pertraktované médiami natoľko vžité, že málokto vie, čo je pravda a čo nie. A pokiaľ sa takáto snaha dotýka už tých najmenších, neveští to nič dobré.

Pre juhoamerického rodiča je určite lepšie, aby jeho dospievajúce potomstvo sedelo doma pri televízore a internete, akoby sa malo potulovať po ulici. Na druhej strane médiá poskytujú návod ako na ulici prežiť. Potvrdzujú, že je normálne vlastniť zbraň v 17tich rokoch, že je normálne sexuálne striedať partnerov, že je normálne brániť svoju "česť" násilím... Mladí mediálni recipienti teda vychádzajú do ulíc s dostatočných základom, ktorý ulica ďalej rozvíja."

Pani, ktorá bola v mojich očiach zrazu dôstojná, sa odmlčala. Z pohára, ktorý stál povedľa nej si decentne upila sivého nápoja. Preglgol som. Svižne som vstal a bežal do kuchyne. Voda mi rovnako urobila dobre. Nechcel som moju spoločníčku nechať osamotenú. A tak som sa rýchlo ponáhľal k nej.

Medzitým sa už isto napila a rezko spustila.

"Mediálna recepcia je vysoko percentuálne zastúpená hraním počítačových hier. Väčšina z nich vyžaduje dobrú mušku a rýchle reflexy. Inak zomriete. No našťastie každý deň stokrát ožívate. Každý "reštart" vás vracia do života a oberá vás o základný inštinkt v skutočnom živote. Podľa výskumov amerických psychológov tá časť hráčov, nehovoríme o priamej závislosti, ktorá venuje počítačovým hrám dve až štyri hodiny denne, stráca základnú predstavu o realite a títo ľudia sú náchylní žiť paralelne. Znamená to, že sú ochotní akceptovať aj akýsi reštart "hernej udalosti" v živote. Bohužiaľ často sa stáva, že nový "level" už nie je možný."

Zahanbil som sa. Dnes som v automatoch na stanici minul 5 eur. Aj ja by som chcel byť reštartovaný. Prestával som rozumieť obsahu slov.

"Ďalším mediálnym háčikom je reklama. Kto je náchylnejší sledovať reklamu ako deti? Reklama vo vysielacích štruktúrach tvorí zhruba jednu tretinu vysielacieho času. Cena za predaj vysielacieho času inzerentovi je stanovená od času, pričom sekunda v "prime time" je zaujímavá predovšetkým pre médium. Printové médiá umožňujú veľmi vysoký prienik reklamy a teda ani dieťa sa nemôže úplne vyhnúť všetkým formám reklamného pôsobenia, tým skôr, že aj tie najnevinnejšie časopisy sú plné reklamy a reklamných odkazov.

Sieťové médiá vysoko prekračujú únosnú mieru reklamného priestoru a v súčasnosti sa najväčším reklamným trhom stáva virtuálny priestor v počítačových hrách. Dieťa sa pri pohybe vo virtuálnom svete svojej obľúbenej hry priamo kontaktuje s reklamnými odkazmi implantovanými do prostredia hry."

Pod oknami zahučal autobus. Dvere sa so sykotom zavreli a ja som si spomenul, že do zajtra musím zaplatiť pokutu. Pred týždňom ma načapal revízor. Smola. Zalapal som po dychu. Presne tak, ako rečníčka predo mnou.

"Môžeme teda povedať, že dieťa ako recipient médií každého druhu je v najnevýhodnejšej pozícii voči sebe ako k slobodnej, tvorivej a harmonicky rozvinutej bytosti. Dieťa ako recipient je naopak v žiadanej pozícii pre výrobcov a producentov spotrebného tovaru. To znamená, účelom mediálnej recepcie je vytvoriť hlad a následne dopyt. Je neetické v reklame predstavovať budúcnosť mladých ľudí, ktorí môžu mať vlastne všetko, čo chcú, stačí sa "len" zadĺžiť. Sme svedkami toho, ako v najsledovanejších reláciách, či filmoch dostávame pravidelnú reklamnú dávku a deti vôkol nás obdivujú spievajúce peňaženky a farebné postavičky, zázračné vláčiky, svetielkujúce kamióny a podobne. Za touto nenápadnou hravosťou sa skrýva chamtivosť a snaha po čo najväčších ziskoch."

Peniaze. Zase peniaze. Im sa dobre hovorí. Teta zaúpela.

"Všetci si želáme, aby sme žili spokojne a šťastne. Je však zaujímavé, že aj tento pojem, zvlášť u detí, má rôzny význam. Anonymná anketa, ktorá prebehla v Moskve potvrdila, že 80% opýtaných detí si pod pojmom spokojný a šťastný život predstavuje nasledovné: mať momentálne reklamou preferovaný produkt pre deti, mať vždy dostatok peňazí, dobre vyzerať, mať veľa známych, zabávať sa. Len 12% opýtaných detí na prvé miesto uviedlo vlastné osobné šťastie, život rodiny, zdravie. Zvyšok sa nevedel vyjadriť. Bojovali o holé prežitie. Detstvo pre nich prestalo existovať."

Chúďatá. Skoro ako ja. Zafučal som a zašmátral po cigarete vo vrecku na košeli. Bola už vytrasená. Ešte aj toto!

"Nemám k dispozícii štatistiku," mlela neúnavne hovorkyňa za neviem koho, "týkajúcu sa našej krajiny, niečo by však možno mohla napovedať aj návšteva detského karnevalu v škôlke. Určite by sme videli hrdinov momentálne idúcich televíznych seriálov, či filmov, neochvejných hrdinov supermanov, "superstaristov", Harry Potterov, Frodov a podobne. Z repertoáru sa navždy vytratili lienky, kominári, Zlatovlásky, čerti, anjeli..."

Čo som asi? V škôlke by som bol asi kozmonaut. Alebo... ufón. Pousmial som sa. Ďalej som celkom prestával rozumieť. Bolo tam príliš veľa mne neznámych slov.

"Médiá teda silne ovplyvňujú nás všetkých a deti predovšetkým. Vďaka médiám a ich detským percipientom sa z nič neznamenajúcich značiek čokolády stávajú hity. Vďaka médiám si deti myslia, že mlieko sa vyrába vo fabrike s vysokým komínom, že kravy sú fialové a všetko závisí od množstva peňazí. Už dieťa môže nadobudnúť nebezpečný pocit frustrácie, keď nevlastní niečo mediálne preferované. Dieťa médiám priamo podlieha a je len otázkou času, kedy sa tento proces vymkne spod kontroly a spôsobí celosvetový kolaps.

Už Lenin povedal, že film je najmocnejšie umenie zo všetkých a to boli iné časy. Médiá nahrádzajú vlastnú predstavivosť a čo sa týka detí a ich predstavivosti, je to najmocnejší nástroj na ich osobnostný rozvoj. Ak predstavivosť dieťaťa nahradíme umelými obrazmi a fikciou, pripravíme ho o nástroj, ktorým si vytvára svoju vlastnú budúcnosť a perspektívu. Už v dobách antiky boli známe výroky o mládeži ako neperspektívnej, skazenej pospolitosti. Paradoxne práve tá mládež sa stávala generáciou s vlastnými deťmi a o nich sa hovorilo čosi podobné. Život vo svojich premenách vytvoril siahodlhý generačný rodokmeň a v každej fáze sa deti a mládež stretávali s výrazným vplyvom."

O Leninovi som počul. Má aj mauzóleum. Antika mi voňala starinou.

Došúľal som vytrasenú cigaretu a plný radostného očakávania som si zapálil. Modrý dym zahalil tetu, ktorá sa mi zadala čím ďalej, tým viac múdrejšia. Ale mala výdrž. A to sa mi páčilo. Chvíľu to s ňou ešte vydržím. Ale... pre istotu to zapijem. Fľaša slivovice stála obďaleč. Snažil som sa ju brať ako dekoráciu a už týždeň som sa jej nedotkol. Teraz sa mi zdalo, že prišla tá pravá chvíľa. Bez pocitov viny som Čiernobielej naznačil prípitok a poriadne som si glgol.

"Súčasná medializácia nemá v histórii obdobu. Jej nástroje dokážu kontaktne, priamo pôsobiť predovšetkým na detského recipienta a pripravovať tak budúceho nekonfliktného percipienta v produktívnom veku. Mediálny tlak s obrovskou perspektívou a drvivou účinnosťou predstavuje podprahové pôsobenie, ktoré je vlastné každému médiu, ktoré dokáže vytvárať priamu alebo skrytú vibráciu. Vibrácia je fenomén, ktorý bol objavený v 20. Storočí ako hlavný aspekt nosnej vlny verejnej mienky a jej zvládnutie je kľúčom k ovládnutiu ľudí na svete. Podprahovo implantované informácie priamo ovládajú a formujú potreby recipienta a u detí sú obzvlášť účinné vo svojom pôsobení. Ostáva len dúfať, že kompetentné orgány zachytia tento negatívny komponent mediálneho pôsobenia, rovnako ako v súčasnosti účinne prebieha tzv. internetová cenzúra, v zmysle odfiltrovania škodlivého obsahu ako je detská pornografia."

No jasné. Všade sa o nej hovorí a ja som nič nevidel. Ale keď to hovorí ona, asi to bude pravda. Len aby sa na ňu nekukala ona. To by jej nesedelo.

Madam zvážnela a vášnivo zablýskala sivými očami. Zdala sa mi akosi krajšia. Keby tak bola živá!

"Mediálny priestor je liberálny. V súčasnosti poskytuje obrovské množstvo informácií každého druhu. Skúsme si tento fakt predstaviť a zhrnúť, čo všetko môžeme urobiť preto, aby sme deti ochránili pred negatívnym vplyvom pôsobenia médií. Určite je to osveta, ktorá deťom priamo vysvetlí nevhodný vplyv škodlivého obsahu pertraktovaného napríklad na internete. Ako však dieťa ochránime pred sledovaním "nenápadnej" reklamy na nejakú sladkosť, či nápoj so sexuálnym podtónom? Ako obmedzíme pohyb detskej ruky s myšou pri surfovaní na internete? Ako zistíme, že na chatovacích fórach sa za nicky neskrývajú deti? Je možné zabrániť deťom voľne surfovať? Je tu dilema. Na jednej strane preferujeme slobodu pre nás a pre naše deti a na druhej strane zákaz môže viesť k vytváraniu tabu pre deti."

Ešte dobre, že nemám deti. Aspoň ich nenačapem na fóre. A keby išli na chatu, tak im to zarazím. Nechápem, prečo to ostatní neurobia.

Oči mi začali poklipkávať. Z diaľky sa ku mne plazil skoro monotónny hlas, ktorý som prestával vnímať. Z fľašky poriadne ubudlo.

"Liberálnosť je dvojsečná zbraň. Žiadna spoločnosť sa nedokáže vyrovnať s rozpormi, ktoré tento pojem v sebe nesie. Dokonca pojem demokracie ako sestry liberalizmu nie je popri 20 ročnom odstupe od Nežnej revolúcie jasný...

Žijeme v dobe, kedy za seba musíme tvrdo bojovať. Sladkosť života je vykúpená všetkým, čo v sebe nesie zadovažovanie peňazí. V očiach väčšiny sú možno dôvodom prečo musia konať každodenné činnosti. S nechuťou chodia do práce. Ich deti to vidia. Večer čo večer si sadajú pred televízor. Opäť so svojimi deťmi. Kritizujú spoločnosť a všetkých vôkol seba. V spoločnosti svojich detí. Je toho veľa, čo ľudia robia pred svojimi deťmi.

Keď k tomu pridáme médiá, ich pôsobenie a to, čo dokážu urobiť s krehkou dušou dieťaťa, ostáva nám už len dúfať, že sa stane čosi, čo zastaví túto padajúcu gilotínu. Čosi, čo navždy do knižnice uzavrie slová Ernesta Hemingwaya: "Komu zvonia do hrobu? Tebe."

Zdalo sa mi, že televízor pláva. Boleli ma nohy. Turecký sed sa mi prestával páčiť. Tebe zvonia, tebe. Tebe je dobre, nemusíš platiť pokutu. Keby si tu bola, tak by som ti ukázal Hemingwaya...

Pod nohami mi dymil ohorok z cigarety, ktorý mi vypadol z rúk. Nevládal som vstať. Zaznieval šum nezrozumiteľných slov.

"Myslím si, že proti médiám sa mediálne bojovať nedá. Nemôžeme ochrániť deti, pretože oni sú recipienti. Všetci sme v kolotoči. Tento kolotoč sa volá Svet Kabaret. Bakchanti, stredovekí bardi a trubadúri, dávno spievali o začiatku a konci, o tom, čo malo byť a nebolo, o tom, čo bolo a nemalo byť.

Viem, že proti médiám nie je sila.

Tuším však, že naša láska môže deti ochrániť. Dá im silu, aby im nikto a nič nemohlo ublížiť a to, čo ich nezabije, ich posilní."

Zazdalo sa mi, že som Boh a vo svojom náručí objímam všetky deti sveta. Mám veľa rúk. Vytrhávam nimi káble od internetu, vypínam televízory, odhadzujem mobily a pálim pornografiu. Všetci rodičia mi tlieskajú a v Rio de Janeiro mi stavajú sochu hneď povedľa Ježiša. Láska je tu s nami... Fľaša, teraz už prázdna zacingotala po podlahe.

"Láska je tá sila, ktorú žiadne médium nezdolá." Zaznieval hlas zo skrinky. To som už temer nepočul a opretý o stenu som zastonal opojený spánkom. Do konca som už nič nevnímal.

"Ale to sme už vlastne na začiatku. Už pred 2000 rokmi Ježiš nabúral a zrušil mediálny systém Starého sveta, aby priniesol Nový zákon. Zákon lásky a odpustenia.

Aj nás čaká čosi podobné?"

**

Zobudil som sa ako mechom udretý. Zdalo sa mi, že som priveľa pil. Nevedel som sa rozpamätať ako a kedy sa ku mne dostal môj starý televízor. Spomenul som si na čudný pach, ktorý mi pripomenul môjho kamaráta Bélu. Najskôr sme sa dohodli, že mu ho dám, aby sa naň pozrel. Prestal fungovať a búchať sa mi po ňom odnechcelo. Ešte teplú debničku som vyniesol pred dvere môjho bytu. Nebude tam zavadzať.

Podľa zvukov prenikajúcich cez panely mi bolo jasné, že je biely deň. Čosi vo mne sa zaradovalo. Ako dobre, že každý deň môžem začať odznova.

Dnes začnem nový život. Pôjdem do parku a budem sa pozerať na stromy. Možno stretnem deti a nájdem im stratenú loptičku. Pomôžem starenke na schodoch. A ďalšie... ďalšie príde samé.

Radosť ma naplnila až po okraj hlavy. Bolesti ustali a ja som pocítil príliv sily a odhodlania.

Dnes v noci sa niečo stalo. Neviem čo, ale bolo to dôležité. Opatrne som sa pozrel na ruky, či sa mi na dlaniach nezjavili stigmy. Nezjavili. Pousmial som sa nad skutočnosťou, že človek hľadá zmenu najskôr na povrchu tela. Kdesi som to čítal. A teraz som to pochopil.

Zatiaľ to pre mňa nemalo nijaký význam, no začal som tušiť, že čosi sa pohlo. Čosi, čo zvykne zmeniť život človeka. Takto to píšu v knižkách. Čosi na tom bude.

V mysli mi bežali obrázky akejsi pani a zdalo sa mi, že počujem jej hlas. Nikdy som ju nevidel a neviem, kto je a odkiaľ prichádza. Ak vôbec prichádza... Možno je to tá nová susedka. A možno tá revízorka, čo ma načapala. Najskôr tá. A keď už hej, mohla ma nechať...

Pri nástupe do autobusu som poctivo štikol lístok. Pozoroval som tváre ľudí naokolo a zdalo sa mi, že všetci sú akísi iní. Zdali sa mi krásni a chcel som sa na všetkých usmievať.

Cesta ubiehala pomalšie, ako inokedy a mne sa zdalo, že cestujem do Nového sveta. Môj autobus je koráb nesúci odvážnych moreplavcov do vysnenej zeme. Ja som ich kapitán a všetci mi veria. More je modré a v diaľke sa rysujú končiare vzdialenej pevniny. Hliadka v koši na sťažni nadšene volá: "Zem!" Všetci sa tešia a strieľajú z muškiet...

"Vystupovať, konečná," vodič autobusu mnou zatriasol a ja som si pomyslel, že je to domorodec, ktorý ma prišiel privítať v Novom svete. Usmieval som sa na neho a vrelo ďakoval za upozornenie. Pomaly som vystúpil z autobusu.

Predo mnou sa týčil les. Hustý porast továrenských komínov čmudiacich ako na privítanie.

Som v práci.

Dnes je môj šťastný deň.

A poviem to všetkým.

Aj Bélovi.

Ten sa teda bude čudovať! 

Vlado Bálint, spisovatel a fotograf. Vydal povídkovou knihu CIRCUMSPECTATE, básnickou sbírku Den po Janskej noci, divadelní hru Nahodne stretnutie (ineho druhu) a její anglicky překlad Chance Meeting (Of A Different Kind). 

www.vydavatelstvo-bioba.webnode.sk

www.newartgallery.webnode.sk

Zdroj: Gnosis9

Vystavil: Patrik

Lidé nejsou jen zlí :)

Zdroj: http://www.youtube.com/user/TrueStoryBroOfficial
Vystavil: Mates

Až na Konec světa: Díl šestý

Den devátý: Belorado - Agés, 28, 5 km

"Ráno nás opět zachránila ubytovna (vstali jsme před šestou) a v kuchyni byla nachystaná snídaně - plno pečiva, marmelády, mléko na mnou dlouho očekávané kakao! Teď už se těším jen na cereálie do mléka.

Ihned jsme nasadili tempo a ťukli prvních pár poutníků, což nám dodalo sebevědomí. Spěchali jsme do ubytovny, u které v popisku v průvodci stálo "v červenci a srpnu často plné".

V jedné vesnici jsem dostala neuvěřitelně hloupý nápad, zeptala jsem se na velikost Santiaga. Po zjištění, že je to město o 90ti tisících obyvatelích, což odpovídá asi Zlínu, jsem se málem vzteky otočila. Další dva kilometry jsem lamentovala, že tam asi nejdu, že počkám v Barceloně. Veliké zklamání! 

V následující obci jsme měli potkat obchod. Nápis supermercado (supermarket) nás pobavil, o to víc, když jsme vešli. Ale naše hladová těla zdejší potraviny ukojily a to je hlavní. Máme, co jíst - HURÁ! 

Při vstupu na první kopce jsme se konečně setkali s místními lesy. Vítaná změna krajiny. Jak jsme si tak ťapkali protipožárním průsekem, dostali jsme spásný nápad. Už se nám jde celkem dobře, otrnulo nám a dní navíc máme dost, tak proč si nezajít ještě Finisterru (na konec světa) nebo Muxii? Nebudeme zahálet, žrát z nudy, ale okoupeme se v Atlantiku! Zpět do Santiaga bychom samozřejmě z časových důvodů museli potupně autobusem, jinak letadlu zamáváme z dálky, ale výzva dalších 100 km zde již zavání! Snad to vyjde."

Finisterra a Muxia: Jak se říká, že všechny cesty vedou do Říma, tak tady vedou všechny trasy do Santiaga, až na dvě výjimky. Velmi oblíbené je prodloužení pouti ze Santiaga ke břehům Atlantiku, asi 100 km do městečka Finisterra, kde středověcí poutníci věřili, že zde končí svět. Odtud ještě mnoho poutníků míří do významného poutního místa Muxie vzdáleného asi 30 km od Finisterry. 

Protipožární průsek v Montes de Oca by Fáďos

"V ubytovně jsme zjistili, že už free není, tudíž jsme si šoupli další 4 km do jednoho kouzelného domečku. Zatím jsme tu stále sami a to už bude pět hodin večer. Takže dnes by mě nemusely budit ničí prdy! S včera zmiňovanou rodinkou se stále předháníme, když nás míjeli při svém hledání albergue s kuchyní, slyšeli jsme jen "see you tommorow".

+ To se nám zase poštěstilo. Zapomnětlivá paní domácí nám zamkla. Asi dvě hodiny jsme mrzli, popíjeli čaj a na střídačku chodili klepat. Myšlenky jsme samozřejmě měli černé jak noc. "Co když se jí něco stalo?", "Co když tam někde leží a čeká, jestli jí pomůžeme?", "Co když to měla v plánu - máme tam věci!". Už jsme měli i plán jak se tam vloupat a utéct, jen jsme čekali do 9 hodin, což jsme si vytyčili jako hranici. Při poslední obhlídce F. nabyl dojmu, že ji zahlédl povídat s jednou tetkou. Když jsme dorazili ke dveřím, zrovna přicházela se slovy, že přeci máme odemčeno, ať jdeme dál."

Alexiam

Den desátý:  Agés - Burgos, 24 km

"Snídani nám paní nachystala suprovou. Při hodování si Al. celkem fajn pokecala. Já jsem jen takticky naslouchal."

Atapuerca:Od senzačních objevů 800 tis. le starých zbytků kostí patří vesnička k nejdůležitějších archeologickým nalezištím. Byl zde nalezen Hommo antecessor, považovaný za předchůdce hommo sapiens a neandrtálce. Okolí vesnice je velmi prosnulé nálezy jeskynních maleb, zkamenělin a lidských kostí ve velmi dobrém stavu. Od r. 2000 jsou vykopávky na seznamu světového kulturního bohatství UNESCO.  

Kopec ve vojenské oblasti Atapuercy by Fáďos

"Po rozloučení jsme první vylezli na jeden neuvěřitelně kamenitý kopec a pak už jsme jen postupně pomaloučku klesali do Burgosu. Celkově byla tato etapa strašná nuda. Nic se nedělo, jen jsme šli. Šíleně dlouho jsme proráželi okrajová části města, až jsme konečně zapadli do jedné z ubytoven.

Tady to taky není zrovna vzrušující a strhující, ale ode dneška už nic nečekáme. Dopíšu deník, půjdeme jíst, spát, jíst a pak asi už spát. Zítřek bude zajímavější zdá se." 

Burgos: Na svatojakubské cestě stěží existuje město, kde by politická, hospodářská a církevní moc zanechali tak výrazné stopy jako v Burgosu. Bylo založeno r. 884 a už roku 1037 se stalo hlavní městem hrabství Kastilie a až do konce reconquisty (1492) bylo hlavním městem spojeného království Castilla y León. Od 17. st. začalo město upadat, což způsobilo přestěhování centrální španělské vlády do Madridu a ničivé morové epidemie. Během občanské války (1936 - 39) byl Burgos sídlem nacionalistické frankovy vlády. Město má asi 180 tis. obyvatel a je význačné velkým množstvím historicky důležitých památek. Je také kandidátem na Evropské hlavní město kultury roku 2016. 

Burgos by Alexiam

Fáďos

Den jedenáctý: Burgos - Castrojeríz, 41 km

"Ráno jsme byli rychlí, snídaně byla za pochodu - vítané cereálie a mléko. Ještě notnou chvíli jsme se motali Burgosem, ale plánovali jsme noc pod stanem, tak jsme se nikam nehnali. Siestu jsme pro jistotu zahájili o hodinu dříve, aby nás nic nezaskočilo. 

Když jsme jen tak leželi, pozorovali jsme průchozí a velice nás překvapil veliký počet "nováčků". Došlo nám to z neznámých tváří, nespálených levých uší a také z toho, že šli i přes polední vedro. 

Stále více si uvědomujeme, že jestli chceme stihnout i Finisterru s Muxií musíme nahnat ještě jeden den. Já je teda stihnout chci, ráda bych se okoupala v ledovém Atlantiku! Proto jsme se rozhodli nebrat zřetel na etapy v průvodci a tu dnešní si protáhnout o dalších 10 km.

Když jsme se zvedali z pohody stínu, měli jsme před sebou asi 20 km. Měla bych také podotknout, že dnešní etapa patřila k nejdelším. 

Celý den jsme nepotkali ani štědrou španělskou rodinu a jsme z toho nešťastní. Snad už neskončili, paní si chtěla vyfotit naše credenciály - to jsou výstavní kusy. 

Pak tu byla opět pole, pole a pole. Po pár kilometrech je prořízla opuštěná vesnice z 16. st. (San Bol) - F. byl unešen. Pobíhal s foťákem tam a zpět, fotil, co se dalo, velice ožil." 

Zbytky vesnice San Bol by Fáďos

"V San Antónu jsme si prohlédli ubytovnu v ruinách kláštera. Potkali jsme tam zbabělé Poláky na kolech, kterým vůz převážel věci."

San Antón: Dnešní silnice vede přesně po historické poutní trase, takže prochází přímo pod obloukovou klenbou, která kdysi spojovala klášter s kostelem. Byl založen řádem sv. Antonína, mnichům tohoto řádu byla ve středověku přičítána zázračná moc, protože uzdravili mnoho poutníků, kteří trpěli tzv. ohněm sv. Antonína (ergotismus - otrava námelem parazitujícím na žitě, která postihovala lidi hlavně v severní Evropě, když byla chudá úroda a na pečení chleba se používala i mouka ze špatného obilí. Byla většinou smrtelná.). Zázračné uzdravení bylo způsobené tím, že poutníci jedli místní obvyklý pšeničný chléb.

Se San Antónem je spojen také tzv. kříž sv. Antonína, jeho původ bychom našli v Egyptě. Papež Urban IV. jej označil za symbol křesťanského obětování. Mniši řádu sv. Antonína jej nosili jako poznávací znamení a dávali ho s sebou poutníkům, aby je chránil před neštěstím a nemocemi. Stal se z něj kříž poutníků - cruz del peregrino. 

San Anton by Fáďos

"Castrojeríz je nejdelší vesnice na caminu, tudíž jsme se tudy táhli jak smrad! Pár dní mě zlobí kotník, takže to bylo utrpení. První ubytovna na cestě byla samozřejmě plná a druhou najít bylo celkem složité. Ale pravá bojovka začala až tam. Pán neuměl ani slovo anglicky - jak překvapivé v této zemi. S trochou fantazie, velkou mírou tolerance a pochopení jsme přišli na to, co se nám snaží říct. Měl za zády naštěstí pána č. 2, který uměl aspoň něco málo. 

Za pár minut přiběhla paní pána č. 1, omluvila se nám, že ji manžel nechtěl rušit od tenisu v televizi a vše nám řekla znova - anglicky. Naštěstí nám také řekla, abychom posledních 100 km před Santiagem brali minimálně dvě razítka denně, jinak nám nevydají compostelu. Když jsem vyprala, šupla nám prádlo do ždímačky. Jakou měla radost, když jsem jí řekla, že ji doma máme taky. Prý jsem první člověk, kdo aspoň ví, co to je. (Taky mi pochválila moji angličtinu x)).

Večer jsme se naskládali na pidi postel, sepli spacáky a konečně usnuli." 

Castrojeríz: Byl významným opěrným bodem v boji křesťanů proti arabům. V 11. st. byl královskou rezidencí a měl 9 kostelů. Tím jeho historický význam končí. 

Alexiam